Vybrať sa do krajiny, kde hygiena nie je na dennom poriadku a hmyz tvorí súčasť života obyvateľov, nebol môj nápad, ale s ťažkým srdcom som sa dala nahovoriť a prežila som vo Vietname pár dní, na ktoré budem ešte dlho spomínať. Pre prípadných záujemcov a odvážlivcov by sa odporúčané očkovanie malo stať povinné, keďže v klíme aká vládne tam, bude číhať na Európana mnoho nástrah a ani ten najopatrnejší sa nevyhne cestovateľským prehánkam. Upozornenia teda netreba brať na ľahkú váhu, zdravie máme predsa len jedno. Nám sa našťastie napriek pár nevoľnostiam nestalo nič závažnejšie, a tak sme si mohli vychutnať túto pre nás na tisícky kilometrov vzdialenú kultúru naplno. Veľa toho vo Vietname potrebovať nebudete a určite si na túto cestu okrem leteniek netreba šetriť dlho, keďže potraviny a všetky základné veci sú pre nás neskutočne lacné. Rozdiel určite je v tom, keď si veci vybavujete sami alebo cez nejakú cestovateľskú agentúru, ktorá vám prihodí niečo viac navyše. Bieli to tam ale samozrejme majú o niečo drahšie, trhové zmýšľanie funguje aj vo Vietname, aj keď krajina je ešte stále socialistická. My sme sa vybrali do starého mesta Hue v strede krajiny. Chceli sme spoznať hlavne ľudí, inú kultúru a život aký vedú, čo sa nám myslím aj podarilo. Ubytovali sme sa v hoteli pre zahraničných hostí, ktorý by si domáci nemohli vôbec dovoliť, nakoľko bežný denný plat robotníka je 30 centov. Peniaze ktoré ušetria sa použijú na dve udalosti – svadbu a pohreb. Svadba musí byť veľkolepá a honosná, akokoľvek je rodina chudobná, tak na svadbu svojich detí šetria od jeho narodenia. Pohreb je taktiež udalosť, kde sa musí prejaviť zosnulému čo najviac úcty. Po celej krajine sú miesta s hrobmi, nikto tieto pohrebiská nekontroluje, musia byť tam, kde to nariadi dedinský šaman, s čím majú úrady neskôr nemálo problémov. Napriek všetkému odriekaniu si nažívajú v pokore a šťastí, k jedlu im stačí ryža a občas nejaká príloha k tomu. V meste a ani okolitých častiach sme počas nášho pobytu nestretli jedného Vietnamca, ktorý by si sťažoval, bol smutný alebo sa snažil využiť chudobu na svoje obohatenie. Vždy to boli len usmievajúce sa tváre a milé povahy so zodratými rukami od práce, ktoré sa tešili našej návšteve a snažili sa s nami dorozumievať. Najviac sa ale o to snažili miestne čašníčky, ktoré sa na mužské osadenstvo lepili aku muchy s nádejou, že si ich nejaký všimne, no všetko bolo v medziach slušnosti, pretože ženy sú tam celkovo vychovávané veľmi prísne. Obsluha nebola ale to, prečo sme chodili tak často a radi do reštaurácií, bolo to hlavne jedlo, kopa vynikajúceho jedla od rôznych chobotničiek, obrovských kreviet, kalamárov a krabov, to všetko s ryžou a delikátne upravenou zeleninou. Za niečo podobné by sme u nás dali nekresťanské sumy, tu sme za to zaplatili asi tak, ako keby sme si u nás kúpili hotdog na stanici. Náhodný pohľad do kuchyne, kde sme videli v akých „sterilných“ podmienkach upravujú naše jedlo, nám musel rýchlo odísť z mysle, pretože jesť sme samozrejme ešte potrebovali, večer sme sa to ale snažili zneutralizovať pohárikom tvrdého, tento liek ale pozná nejeden cestovateľ. Na čo ja osobne len tak ľahko nezabudnem, je jedna večera na diskrétne odporúčanie nášho vietnamského kamaráta. V krajinách na východ od nás nie je nič výnimočné vidieť na tanieroch všetko čo sa hýbe a má na seba aspoň štipku mäsa. Zúčastniť sa ale prípravy niečoho takého, tak to je zážitok, ktorý sa dá prehltnúť len ťažko. Známi nám odporučil jednu reštauráciu, kde nám spravia hada, my sme sa na to chceli len zo zaujímavosti pozrieť, v žiadnom prípade sme nemali v pláne niečo také skonzumovať. No rôzne prehovárania zo strany „kuchárov“ vynútili od mojich kamarátov súhlas a ja som sa už len so strachom prizerala ako si vyberajú hada z malého chlieva, kde len čo sa otvorili dvere, tak všetky sa snažili ukryť, asi cítili, aký osud ich čaká. Samotné usmrtenie a príprava trvala len krátko, no bola o to brutálnejšia, pre Vietnamcov to ale bolo niečo prirodzené, ako keby krájali mrkvu. Čakanie mojich spolucestovateľov na pokrm sa veľmi nevyplatilo, keďže z hada ostalo viac kostí ako mäsa, no malá satisfakcia ich predsa len čakala. Krv z hada zmiešaná s alkoholom im po vypití mala zaručiť mužnosť. Ja som to našťastie nemusela piť, keďže na ženy nemali nič vymyslené. Vietnam je krajinou mnohých tvárí, hlavne takých aké sa len tak ľahko nevidia. Tešiť sa aj z mála je to, čo by sme sa mohli od nich naučiť. Ale pozor, len pre silné povahy!